|
A
Acquis
communautaires
Je
spoločným fundamentom práv a povinností, ktoré sú záväzné pre všetky členské
štáty Európskej únie. Tento právny poriadok sa stále ďalej vyvíja a pokrýva: –
obsah, zásady a politické ciele zmlúv; – právne predpisy vydané pri napĺňaní
zmlúv a judikatúru
Súdneho
dvora;
–
vyhlásenia a uznesenia prijaté Európskou úniou;
–
právne akty v rámci Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky;
–
právne akty dohodnuté v oblastiach justície a vnútorných vecí;
–
medzinárodné dohody uzavreté Európskym spoločenstvom, ktoré spadajú do činnosti
Európskej
únie.
Acquis
communautaires neobsahuje teda iba komunitárne právo v užšom zmysle, ale aj
všetky
právne
akty, ktoré boli vydané v rámci tretieho piliera Európskej únie, ako aj ciele
stanovené
v
zmluvách. Kandidátske krajiny musia tento komunitárny právny poriadok
akceptovať skôr, ako pristúpia k Európskej únii. Výnimky alebo odlišné úpravy
sú akceptované iba v ojedinelých prípadoch a v obmedzenom rozsahu. Únia si dala
za cieľ acquis communautaires zachovať a ďalej budovať. V žiadnom prípade sa
nesmú vykonať kroky späť.
Komisia a kandidátske štáty
v
súčasnosti preverujú, ako je možné prispôsobiť právne predpisy týchto štátov
komunitárnemu
právnemu
poriadku.
Agenda
2000
Európska
komisia (EK) predložila 15. júla 1997 akčný program Agenda 2000. Splnila tak
požiadavku Európskej rady z jej zasadnutia v decembri 1995 v Madride, v ktorej
išlo o vypracovanie dokumentu k rozšíreniu a reforme jednotlivých politík
spoločenstva, ako aj k finančnému rámcu únie na obdobie po 31. decembri1999.
Priložené sú stanoviská Európskej komisie k žiadostiam o členstvo. Vagende 2000
sú rozpracované všetky otázky, pred ktorými bude stáť Európska únia na začiatku
21. storočia.
Agenda
2000 obsahuje tri časti: – v prvej časti ide o interný spôsob fungovania
Európskej
únie,
najmä o reformu Spoločnej agrárnej politiky a opatrenia na zabezpečenie
hospodárskej a sociálnej súdržnosti. Táto časť obsahuje okrem toho odporúčania
pre priebeh rozšírenia za čo možno najlepších podmienok, ako aj návrh na nový
finančný rámec pre obdobie rokov
2000
až 2006; – v druhej časti je navrhnutá intenzívna stratégia približovania s
dvoma novými prvkami: predvstupové partnerstvo a rozsiahla účasť kandidátskych
krajín na programoch spoločenstva a opatrenia na prevzatie acquis
communautaires; – v tretej časti sa analyzujú dosahy rozšírenia na jednotlivé
politiky Európskej únie. S ohľadom na tieto prednostné ciele predložila
Európska komisia v roku 1998 dvadsať návrhov právnych aktov. Európska rada sa
na
svojom
zasadnutí v marci 1999 v Berlíne dohodla na celkovom balíku návrhu
legislatívnych návrhov, takže príslušné opatrenia bolo možné prijať ešte v tom
istom roku. V období rokov 2000 až 2006 sa týkajú štyroch vzájomne úzko
prepojených oblastí:
-
reforma Spoločnej agrárnej politiky;
–
reforma štrukturálnej politiky;
–
inštrumentárium pre prípravu na vstup;
– finančný rámec.
Amsterdamská
zmluva
Amsterdamská
zmluva je výsledkom medzivládnej konferencie, ktorá sa začala na zasadnutí
Európskej
rady 29. marca 1996 v Turíne. Na zasadnutí Európskej rady v Amsterdame (16.–17.
jún 1997) bola prijatá a 2. októbra 1997 ju podpísali pätnásti ministry
zahraničných vecí členských štátov. Zmluva vstúpila do platnosti 1. mája 1999
(prvý deň druhého mesiaca po predložení poslednej ratifikačnej listiny) potom,
ako ju všetky členské štáty ratifikovali
podľa
svojich ústavnoprávnych predpisov.
Amsterdamská
zmluva zmenila ustanovenia Zmluvy o Európskej únii (Zmluva o EÚ), Zmluvy
o
založení Európskeho spoločenstva a niektorých právnych aktov súvisiacich s
týmito zmluvami.
Nenahradila
ostatné zmluvy, iba ich doplnila.
Architektúra
Európskej Únie
Tento
pojem označuje celok organizácií, inštitúcií, zmlúv a zvykovoprávnych vzťahov,
ktoré tvoria Európsku úniu a ich cieľom je slúžiť na dosiahnutie zosúladených
úprav otázok spoločnéhozáujmu. Podstatné časti tejto novej architektúry sa
opierajú o Zmluvu
o
Európskej únii, ktorá postavila EÚ na tri piliere: prvým pilierom je Európske
spoločenstvo, druhým pilierom je spoločná zahraničná a bezpečnostná politika,
tretím pilierom je spolupráca
v
oblasti vnútornej a justičnej politiky. Záležitosti druhého a tretieho piliera
síce upravujú orgány Európskeho spoločenstva (Európska rada, Rada ministrov,
Európska komisia, Európsky parlament), ale až po procedúre medzivládnej
spolupráce.
Asociovaný
člen Západoeurópskej únie (ZEÚ)
Členské
štáty ZEÚ vyzvali vo svojom Maastrichtskom vyhlásení z 10. decembra 1991
európske
členské
štáty NATO, ktoré nie sú členmi Európskej únie, aby pristúpili do ZEÚ ako
asociovaní
členovia.
Ide o týchto šesť asociovaných krajín:
Island,
Nórsko, Turecko a od marca 1999
Maďarsko,
Poľsko a Česko. Asociovaní členovia, ktorých status bol spresnený v
Petersberskom
vyhlásení
19. júna 1992, sa môžu zúčastňovať na zasadnutiach Rady ZEÚ a schôdzach
pracovných skupín ako plnoprávni členovia. Ďalej majú možnosť v rámci procedúry
stáleho kontaktu spolupôsobiť v plánovacom štábe ZEÚ. Okrem toho majú
hlasovacie právo, ale bez toho, že by mohli zablokovať uznesenie prijaté na
základe dohadovacieho konania. Môžu sa pripojiť k jej rozhodnutiam a taktiež sa
zúčastňovať na operáciách pod velením ZEÚ.
Asociovaný
partner Západoeurópskej únie (ZEÚ)
Status
asociovaného partnera bol zriadený v roku 1994 pre desať stredo– a
východoeurópskych
krajín,
ktoré uzavreli s Európskou úniou asociačnú dohodu. Maďarsko, Poľsko a Česko sú
od
marca
1999 asociovanými členmi ZEÚ. V súčasnosti existuje sedem asociovaných
partnerov: Bulharsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko, ako aj tri pobaltské
štáty.
Tieto
sa zúčastňujú na zasadnutiach Rady ZEÚ a sú tam informovaní o poradách
pracovných skupín rady (k jednotlivým bodom môžu byť prizývaní). Disponujú
spojením na plánovací štáb
a
v oblastiach uvedených v Petersberskom vyhlásení sa môžu zúčastňovať na
uzneseniach členských štátov: humanitné misie alebo evakuačné akcie, operácie
na zabezpečenie mieru, bojové akcie pri riešení kríz vrátane opatrení na
obnovenie mieru.
Audiovizuálne
médiá
Audiovizuálny
priemysel je viazaný sčasti protirečivými podmienkami, ktoré vyplývajú
napríklad
z
pravidiel o hospodárskej súťaži (o. i. v súvislosti so štátnou pomocou) a
zákonov o duševnom
vlastníctve.
Verejnoprávne rozhlasové a televízne stanice majú okrem iného plniť aj
verejnoprospešnú úlohu, čo sťažuje rozvoj rozhodovacej európskej politiky v
tejto
oblasti.
Okrem toho je európsky trh audiovizuálnych produktov konfrontovaný s celým
radom
problémov,
ktorými sú napríklad: – jazykové bariéry, ktoré bránia voľnému pohybu
programov;
–
ťažkopádne rozhodovacie postupy, ktoré si spravila vyžadujú jednomyseľne
prijaté
rozhodnutia;
– nevyhnutnosť zúčastniť sa na technologickom rozvoji, t. j. vysoko investovať
a na tento účel vytvárať medzinárodné zoskupenia. Rozvoj digitálnej televízie a
multimediálnej techniky, ako aj explozívny nárast dopytu po programoch v
dôsledku rastúceho počtu staníc predstavuje pre Európsku úniu a v nej sídliace
podniky nesmierne výzvy, pretože ide o ex-
pandujúce
odvetvie s vysokým potenciálom zamestnanosti. Spoločenstvo ďalej rozvíjalo svoj
postup v tejto oblasti v dvoch smeroch: – Už v roku 1986 bola prijatá smernica
samostatných vnútroštátnych systémov na šírenie programov cez satelit a
káblami. V roku 1989 boli stanovené isté ciele v súvislosti s vývojom televízie
s vysokou rozlišovacou schopnosťou.
V
roku 1991 bola zavedená jednotná norma pre šírenie služieb a prijaté
rozhodnutie finančne podporovať kooperáciu medzi podnikmi v tejto oblasti. V
roku 1993 bol zriadený program na podporu obrazového formátu 16 : 9. – V roku
1989 bola prijatá smernica Televízia bez hraníc,
ktorá
vytvára rámec pre šírenie a voľný pohyb televíznych programov. Táto smernica,
ktorá bola zmenená v roku 1997, je zameraná na podporu produkcie a odbytu
európskych audiovizuálnych
programov.
Okrem toho obsahuje ustanovenia o reklame, sponzoringu a ochrane mládeže, ako
aj právo na protitvrdenie. Ďalej smernica predpokladá, že televízne stanice
vždy, keď je to možné, viac ako polovicu disponibilného vysielacieho času
vyhradia európskym dielam.
Na
podporu ďalšieho vzdelávania odborných kruhov európskeho audiovizuálneho
priemyslu,
ako
aj rozvoja odbytu európskych audiovizuálnych diel bol v roku 1991 zriadený
program MEDIA (Akčný program na podporu rozvoja audiovizuálneho priemyslu).
MEDIA
II (na roky 1996 až 2000) je dotovaný prostriedkami vo výške 310 miliónov eur.
Amsterdamskou
zmluvou bol k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva pripojený protokol
o
verejnoprávnom rozhlase a televízii v členských štátoch. Je v ňom precizovaná
úloha členských štátov vo vzťahu k verejnoprávnym rozhlasovým a televíznym
staniciam: členské štáty budú smieť aj v budúcnosti financovať verejnoprávny
rozhlas a televíziu, pokiaľ budú tieto plniť verejnoprávnu objednávku a ich
financovanie nebude skresľovať hospodársku súťaž.
|